Moja sestra. Do jej 18 narodenín som ju stále videla ako malé trojročné dievčatko s veľkými modrými očami. Rozkošné dievčatko, ktorému by človek zniesol aj modré z neba, keby mohol. Malý šibal, dieťa, blázonko, čo občas vyparatí nejakú milú lotrovinu. A vyparatila ich mnoho. Malých aj veľkých. Naša malá princezná.
Jej osemnáste narodeniny boli výnimočné. Všetci sme chceli, aby na nich nezabudla. Osemnástiny, aké si prial každý z nás. Mnoho prianí a predstáv milujúcich ľudí sústredených do jediného dňa. Žiarila, tešila sa a oslavovala. Moje malé sladké dievčatko. Po polnoci, omámené vínom, aj pocitom dôležitosti oficiálne dospelého človeka, naše dievčatko v kruhu kamarátok nahlas spomínalo na "staré dobré časy". Čím viac spomínalo, tým viac som túžila prehnúť ju cez koleno a dať jej riadne po holom. Nemohla som. Myslela som na posledné roky, keď som miesto úlohy náhradnej matky radšej zliepala svoj život do akéhosi pravidelného tvaru. Počúvala som svoju malú sestru a chcela ňou riadne zatriasť a zároveň som obdivovala tú chuť užívať život práve teraz a celými priehrštiami, nielen po troškách.
Odvtedy viem, že už je žena. Vyrástla cez noc priamo pred mojimi očami. Krásna, divoká, impulzívna. Vnímam, ako tak sedíme pri obede a ona hovorí o svojej budúcnosti a o predstavách s cigaretou v ruke a zvodným pohľadom preskakuje z jedného atraktívneho muža v miestnosti na druhého. (Môj otec nám kedysi vravieval, že má schovanú vzduchovku a bude z nej z okna odháňať našich nápadníkov. Keby tí muži vedeli, že ju mám schovanú teraz v kabelke, ani okom by o náš stôl nezavadili, pche..) Rozpráva síce rozumne, ale jej oči vravia niečo úplne iné.
Nerozumiem jej. A viem, že už nie je dievčatko, ktoré môžem ovplyvniť. Zmeškala som. Je z nej žena, ktorá urobí, čo bude chcieť. Bojím sa o ňu a sama seba sa pýtam, či stačí to, ako veľmi ju ľúbim..
